Mám boliestku v srdci a neviem, ako s ňou naložiť...
Je krásne, keď som doma, v kľude, možem sa venovať svojim záľubám, uvariť si voňavú kávu či len tak nečinne sa kochať svojím okolím... s pokojom v duši čakať na svojho chlapa.. vedieť, že príde domov. Nemusieť rozmýšľať nad tým, či náhodou nepríde "pod parou"... neležať v posteli s doširoka otvorenými očami a čakať na zaštrngotanie kľúčov v zámku ako na oznámenie začiatku ďalších hrozných chvíľ...
Nie všetky to máme.
Sú medzi nami - kamarátky, kolegyne, susedky... ktoré to majú doma inak.
Ťažko súdiť, ťažko radiť..a koľkokrát i zbytočne... ťažko pochopiť ich strach, či zbabelosť, či odvahu situáciu neriešiť.
Možeme len počúvať, pohladiť, objať keď je najhoršie. Neradiť, nenaliehať...
A potom hneď bežať za tým svojím mužom, objať, uvariť dobrú večeru, rozcuchať vlasy...a keď on zdvihne hlavu s podivným pohľadom "čo sa deje?"... len sa usmiať...." iba tak..."
-
